Čo som sa naučil vďaka ULTIMATE FRISBEE?

Už je to nejaký ten piatok čo sú všetky tieto udalosti za mnou a trošku ma mrzí, že už nie sme v kontakte so starou partiou, ale ako sa vraví všetko je ako má byť. Asi by som ale mal začať pekne postupne od začiatku však? (Áno, moje úvahy sú divoko cestujúce časom.)

Pred niekoľkými rokmi, ešte počas strednej školy som sa už poriadne neviem akou náhodou dostal k jednému fakt zaujímavému športu. Jeden spolužiak ho hrával už nejakú dobu a občas na telocviku doniesol frisbee disk (lietajúci tanier) a mňa to celkom zaujalo naháňať sa za tým kúskom plastu. Tak som sa ho spýtal, že čo to vlastne trénuje a jak to funguje. Po pár pokusoch (no viac než pár a neboli krátke) sa mu podarilo mi vysvetliť základnú pointu a princíp hry a mňa napadlo, či by som nemohol prísť skúsiť jeden tréning s nimi? Súhlasil a tak sa jeden Čimo dostal k novému športu. Bol ním ULTIMATE FRISBEE. 

(Podrobnosti o tomto športe vám vravieť nebudem lebo za tie roky som to asi aj pozabúdal a nechcem sa moc mýliť (a aj tak budem!) takže kto chcete, vygooglite si všetky otázky. Pravda je že som sa tomu venoval moc krátko aby som tomu plne porozumel, takže nejdem kecať a koniec vsuvky.)

Bolo to úžasných pár mesiacov kedy sa mi chcelo z nadšenia chodiť na tréningy a niečo sa učiť. Bolo fajn vidieť spoluhráčov ktorí sa tiež snažia a zlepšujú. Ale najviac fajn bolo vidieť tohto (krásavca) sumo zápasníka ako sa trošku hýbe. Bola to fajn zima kedy sme trénovali v hale vo vedľajšom meste a víkendy boli vyplnené športom. Mňa to veľmi bavilo, len moja kondícia nestačila môjmu nadšeniu. (A čo som čakal po rokoch "gaučingu"?)

Lenže tu nastal problém, ktorý som pochopil až teraz s odstupom rokov. Myslel som si totiž, že chodiť na tréningy bude stačiť aby som sa trošku zlepšoval.

OMYL! 

Prvá lekcia, ktorú som jemnými náznakmi začínal chápať už v časoch keď som tam chodil, ale lepšie som jej porozumel až teraz, je:

1. IDE O TO ČO ROBÍŠ KEĎ ŤA NIKTO NEVIDÍ.

Chodiť na tréningy bol len začiatok, základ, ale čo som mal spraviť (A musel spraviť aby som sa zlepšil - no nespravil a preto sa nijak nezlepšil) bolo trénovať aj mimo víkendov, behávať, fitko, stravovať sa zdravšie a tak ďalej. Nič z toho som nerobil a čakal že to bude fungovať aj bez toho. Viem, poviete si aké naivné veľké dieťa som bol (to už som bol dospelý a svojprávny - ževraj). Dnes už omnoho lepšie chápem, že ten individuálny tréning okrem tých tímových tréningov bol ten kľúč, ktorý som nevyužil. A ako dospelák si za to nesiem následky aj poučenie. (Aspoň sa tak tvárim hehe)

2. PRVOTNÉ NADŠENIE PO CHVÍLI VYPRCHÁ

To, čo ma nakoplo a prečo som sa pár týždňov pohrával s myšlienkou zájsť a skúsiť jeden tréning s celým tímom, tá energia, ktorá ma naštartovala aby som aspoň prvých pár týždňov chodil pravidelne a trošku sa snažil. Presne to bola tá zrada na, ktorú som sa spoliehal, že vydrží večne. (To fakt som bol až tak naivný?) Stáva sa to asi každému kto niečo začne robiť, ten vstupný impulz je veľký a silný a máme vtedy chuť niečo robiť, ale ten impulz aj veľmi rýchlo vyprchá a potom príde také to obdobie... "nechce sa mi" a niekoľkých ton ďalších výhovoriek. (Fakt ich mám menovať všetky? To sa mi nechce.) V mojom prípade som ani neviem z akého dôvodu proste prestal chodiť na tréningy, lebo mi niečo chýbalo, niečo čo som asi nikdy nemal a stále bojujem s tým tú vec v sebe vybudovať. Pýtate sa čo to je za vec?

3. DISCIPLÍNA

V jednom článku som čítal, že "disciplína je to, čo vás udrží na ceste aj keď sa vám nechce a vonku zrovna prší." A presne to je ten dôvod prečo som nevydržal a odišiel z tímu po krásnych pár týždňoch spoločných tréningov. Nemal som disciplínu vydržať tam chodiť, pracovať na sebe, robiť čo je potrebné aj keď sa mi nechce, vonku pršalo a prvotné nadšenie - motivácia začať už dávno vyprchala. Bola to moja chyba, viem.

Viem, že tieto lekcie by sa dali získať v hociktorom inom športe, ale mňa očarilo Ultimate Frisbee a bolo to super. Podstatné je, že dnes, keď som o pár rokov starší a múdrejší (Alebo si to iba namýšľam?) chápem trošku lepšie aspoň tieto tri lekcie. Netrúfam si totiž povedať koľko ich tam dokopy ešte dokážem nájsť a či im niekedy naozaj naplno pochopím. To je ako sa vraví "vo hviezdach". Čo však dnes viem s určitosťou, že motivácia nieje to najdôležitejšie, nedá sa byť nonstop 24 hodín denne 7 dní v týždni motivovaný. Ale dá sa byť disciplinovaný a vytrvalo pracovať na tom čo je pre mňa dôležité aj keď sa mi nechce a vonku prší. Aspoň tak tomu dnes chápem. (Vážne? Ja a niečo chápať? To sa aj dá?)

Ak ste to náhodou dočítali až sem chcem Vám veľmi pekne poďakovať a určite niektorých z Vás napadla otázka, že za ktorý tím som hrával. Nuž neprezradím úplne presne, ale tu máte logo a skúste zistiť ktorý to bol. Za mňa ten najlepší! (Ozvite sa do mailu, že kto uhádol!)

A na úplná záver by som veľmi rád poďakoval celému tímu, že ma vtedy prijali medzi seba a ukázali mi čaro tejto nádhernej hry a pre mňa novo objaveného športu. Ďakujem za každú chvíľu s Vami a verte mi že ja na to spomínam ako na super časy a dúfam, že Vám sa veľmi darí a prajem len to najlepšie a veľa veľa úspechov v športe aj osobne. Díky hlavne kapitánovi a spolužiakovi cez ktorého som sa o tom dozvedel, že mali so mnou tú trpezlivosť a skúsili to. prepáčte že tá snaha moc nevyšla. Spomínam v dobrom.